Chotár Stretavy sa nachádza na východnom okraji katastrov neďalekých obcí, ktoré sú archeologicky viac či menej známe. Niektoré z nich patria k významným pravekým lokalitám na Zemplíne. Táto skutočnosť potvrdzuje, že celá oblasť vrátane chotára Stretavy bola už od najstarších čias husto osídlená, aj keď priame archeologické doklady v mnohých prípadoch ešte len čakajú na svojich objaviteľov.

Ani obec Stretava nie je na archeologické nálezy chudobná. Sledovanie lokality pracovníkmi Zemplínskeho múzea v roku 1981 prinieslo výsledok v podobe pozitívneho zistenia pravekého, slovanského i stredovekého osídlenia. V uvedenom roku boli v rámci úprav Východoslovenskej roviny vo východnej časti katastra obce realizované melioračné práce, vďaka ktorým sa dnes Stretava zaraďuje k lokalitám s viackultúrnym osídlením.

Slovanské sídlisko v Stretave na základe nálezov zatiaľ datujeme do 9. a 10. storočia. O jeho prípadnom skoršom vzniku však možno uvažovať na základe niekoľkých zlomkov z okraja nádob s výzdobou objavujúcou sa pravdepodobne už v 8. storočí. Zo starších i novších nálezových súborov nájdených na lokalite sa podarilo vyčleniť aj keramiku z 11.-15. storočia, ktorá kontinuitu osídlenia spoľahlivo potvrdzuje. Týmto archeologickým dokumentovaním sa približujeme k dobe, keď sa o chotári Stretavy objavujú už aj prvé písomné zmienky. V prípade Stretavy sa teda stretávame s pomerne vzácnym javom, keď v histórii jedného sídlištného celku môžeme bez pochýb potvrdiť na základe archeologických nálezov i písomných dokladov nepretržité osídlenie od 9. storočia až do dnešných dní.

Archeológovia našli v stretavských záhradách úlomky keramiky, pochádzajúcej z 9. a 10. storočia po Kristu. Sloviensku keramiku zanechali vtedajší obyvatelia Stetavy. Z nálezov vyplýva poznatok, že stretavské sídlisko jestvovalo už v 9. storočí. Vtedajšie generácie teda zažili veľkomoravské obdobie slovenských dejín, lebo aj rozsiahly priľahlý kraj západnej časti severného a stredného Potisia bol súčasťou rozsiahlej ríše za panovania Svätopluka.

Najstaršie priame písomné správy o stretavskom území a dedine pochádzajú z polovice 13. storočia, kedy aj okolitá krajina bola trvalou súčasťou uhorského kráľovstva. O Stretavskom potoku je doklad v listine z roku 1244 (aqua Zyrtua). Jeho horná a stredná časť bola hranicou medzi feudálnym panstvom Michalovce a revištianskym majetkom, neskôr panstvom Jasenov.

Najstaršia správa o dedine je z roku 1266, kedy desať hradníkov hradu Uh predalo stretavský majetok šľachticovi Filovi a jeho synom. Už v prvej polovici 14. storočia mali v dedine kúriu a názov Stretavy používali v prídomku – priezvisku (de Zirutua).

V písomnostiach od 13. storočia sa názov dedina Stretava vyskytuje vo viacerých pravopisných obmenách už maďarizovaných tvarov Zyrtwa, Zerethwa, ktoré pochádzajú z pôvodného slovenského názvu Stretava. Časť desiatku od stretavských farníkov patrila v 13. a 14. storočí kanonikom Jágerskej kapituly. Kostol bol v dedine dokázateľne v prvej polovici 14. storočia a pravdepodobne aj pred 14. storočím. Od rozšírenia reformácie, od roku 1586 a v prvej polovici 17. storočia v tamojšom kostole vysluhovali bohoslužby po slovensky protestantskí kazatelia.

V 15. a 16. storočí Stretavu držali postupne šľachtici z Michaloviec, Šóšovci, zemania z Kalnišťa, Sv. Jána a iní. Na prelome 16. a 17. storočia bola Stretava stredne veľkou dedinou. Okrem poddaných tam žilo aj kalvínske osadenstvo fary. V 17. a najmä začiatkom 18. storočia poddaných opäť prudko ubúdalo. Roku 1715 boli v Stretave len tri sedliacke domácnosti, v roku 1720 už nijaká poddanská domácnosť. Bývali v nej však zemania. Neskôr obnovená dedina mala v druhej polovici 18. storočia opäť slovenské obyvateľstvo. Prvá vlna prisťahovalectva zasiahla dedinu v 20-tych a 30-tych rokoch 18. storočia. Vrstva poddaných sa členila na sedliakov, želiarov a podželiarov.

Najrozšírenejšou bola robotná renta a naturálna daň. Sídlili tu aj príslušníci nižšej šľachty – zemania. Medzi najvýznamnejšie rody patrila pozdišovská vetva rodu boršodských Sirmaiovcov. Za rodové sídlo si vybrala pozdišovský kaštieľ. V roku 1749 väčšina reformovaných Stretavčanov slúžila statkárovi zemepánovi Kováčovi (Kovács, Kováts). Rímskokatolíci zas rodine Večejovcov (Vécsey).

V Užskej stoli prebehla v období rokov 1771-1774 tereziánska urbárska regulácia. Skončila sa zavedením celokrajinského urbára v 70-tych rokoch 18. storočia. V roku 1782 v našich končinách sa uskutočnilo prvé vojenské mapovanie známe pod názvom jozefínske mapovanie: Obec je na mape zachytená pod názvom Nagy Szeretva, ale i pod slovenským názvom Velka. V roku 1848 bolo zrušené poddanstvo.

V 18. storočí písomné pramene uvádzali obec pod názvami Nagy-Szeretva a Nagy-Szeretwa. V ďalšom storočí pisári zaznamenali pomenovania Nagy-Szeretva, Welká Stretawa, Welika Stretawa a Nagyszeretva. Od roku 1920 má oficiálny názov Stretava, ale medzi ľuďmi ešte dlhodobo pretrvávali staré dlhodobo zaužívané pomenovania. V roku 1828 žilo v Stretave 610 obyvateľov. V nasledujúcich rokoch stav mierne kolísal. Dermografický vývoj negatívne ovplyvnili udalosti cholerovej epidémie v roku 1831, ďalšie hromadné nákazy, vysťahovalectvo, prvá a druhá svetová vojna.

Podľa prvého sčítania na území Slovenska z roku 1921 v obci žili československí štátni príslušníci a jeden cudzinec. K „československému“ národu sa prihlásilo 499 a k maďarskej národnosti 44 občanov. Prevažnú časť obyvateľov tvorili Slováci. Málo početnú českú národnosť reprezentovali štátom platení intelektuáli, napríklad učitelia. K maďarskej národnosti sa prihlásili predovšetkým občania izraelského vierovyznania a kalvínski veriaci – bývalí šľachtici, zemania. Gréckokatolícki veriaci sa hlásili zo Slovákov.

Dedina pred rokom 1849 patrila do pavlovského slúžnovského obvodu Užskej stolice s centrom v Užhorode. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 a následnom vzniku Československa okres Veľké Kapušany pričlenili k Zemplínskej župe so strediskom v Michalovciach. Po jej zrušení vznikla v roku 1923 župa č. XX (Košická župa, Košická veľžupa). V roku 1928 župy nahradilo krajinské zriadenie. V období vojnového Slovenského štátu Stretava prislúchala k okresu Michalovce. Po jej oslobodení obec opäť patrila k pôvodnému okresu Veľké Kapušany a pod nový Prešovský kraj. Od roku 1961 patrí do okresu Michalovce v rámci ktorého v Československu prináležala pod Košický kraj. Zmenu sme nezaznamenali ani po vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Obecná samospráva bola spočiatku veľmi jednoduchá. Reprezentantmi obce boli až do druhej polovice 19. storočia richtár a traja až štyria prísažní. Samospráva bola veľmi obmedzená a posledné slovo mali až do zrušenia poddanstva v Uhorsku zemepáni. Po reforme obecného zriadenia v Uhorsku v 70-tych a 80-tych rokoch 19. storočia orgán samosprávy reprezentovalo obecné zastupiteľstvo, obecná rada a starosta. V marci roku 1939 vznikol vojnový Slovenský štát. V rokoch 1940 – 43 na čele dediny stál menovaný vládny komisár a niekoľko členné komisárstvo. Po oslobodení (26.novembra 1944) úlohy autonómnej správy prevzal národný výbor a po roku 1989 obecný úrad.

Po vzniku Československa začala cieľavedomá kolektivizácia poľnohospodárstva a vytvárali sa predpoklady socializácie vidieka. V roku 1950 založili miestni poľnohospodári menšinové JRD, ktoré však po niekoľkých mesiacoch zaniklo. O dva roky ho nahradilo väčšinové JRD.

V roku 1953 zasiahla obec veľká povodeň. Voda akoby symbolicky odplavila pokrokovú družstevnú myšlienku. Snaha o obnovenie väčšinového družstva trvala štyri roky. V roku 1957 ho založili znova. V roku 1973 došlo k zlúčeniu družstva s ďalšími troma, ktoré spolu vytvorili ekonomicky silné JRD Československo – vietnamského priateľstva s centrom v Palíne.

Postupne sa budovalo obchodné stredisko Jednoty, Pohostinstvo, Materská škôlka a ohradila sa škola, farský pozemok, kalvínsky kostol, cintorín. Vybudovala sa asfaltová cesta.

Dobrovoľný hasičský zbor mal pri svojom vzniku v roku 1925 dvadsať členov. V prípade požiaru slúžila hasičským dobrovoľníkom ručná striekačka, ktorú v roku 1936 nahradila prvá motorová. Hasiči sa starali o výchovu dorastu, ale aj kultúrno-výchovnú činnosť. V 70-tych rokoch v prípade potreby už zasahovala moderná motorová striekačka pre ktorú požiarnici vybudovali novú požiarnu zbrojnicu.

Pokračovateľom zboru je základná organizácia Zväzu požiarnej ochrany, ktorá mala v roku 1990 40 členov, z toho štyri ženy. Z ďalších organizácií činných po roku 1948 boli najaktívnejšie Zväz československo-sovietskeho priateľstva, Slovenský zväz žien, Československý červený kríž a Socialistický zväz mládeže.

Od 10. februára 1990 v obci úspešne pracuje základná organizácia Slovenského zväzu chovateľov. Organizácia vyvíja bohatú činnosť. Vďaka dobrým chovom získali už významné ocenenia na okresných, ale aj celoštátnych výstavách.
V 90-tych rokoch pribudla nová tribúna a ihrisko a pristúpilo sa ku komplexnej rekonštrukcii rozvodov elektrickej energie. V roku 1996 tu ukončili prestavbu bývalej základnej školy na budovu Miestneho spoločensko-kultúrneho strediska a v roku 1998 začala výstavba „Siene nádeje“.